Keď na deň zvoniť mali
M. Schneider-Trnavský
Keď na deň zvoniť mali, vyšli sme.
Vyšli sme za prítmia, tak za šera
čakali, že snáď na úsvite
stratí sa nedôvera
a celý deň sme sami šli
v dôvere, bez oddychu,
dúfali, že snáď unavení
skrotíme krutú pýchu...
A večerom dva spolu došli sme,
bez pýchy tak nesvojskí!
A jedno srdce skučalo, och!
Tak biedne psovsky, tak biedne psovsky.