Magdaléna

Vídaval som ju v prepych, jase,

zrak jej plál ohňom dráždených túh.

Peľ ruže v lícach, bujarosť v hlase,

v salône vonnom milencov ruch.

Teraz šat čierny, kto zná, čo smúti?

V hlbokim oku - lomený lúč,

pobledlá prelesť k sústrasti núti...

„pomiluj, Pane, odpúšťať uč!“

Pokľakla, na rtoch kajúcnosť nemá,

po líci bielom sĺz kanie prúd...

To pre náš klub je výborná téma!

Za chrbtom znie mi milenca súd.

To pre náš klub je výborná téma!

Za chrbtom znie milenca súd.