Vesper dominicae

Tam niekde v diaľke

v čierňavých horách

dedinka biela

túli sa k zemi

pokojná, tichá.

V nej starodávne

vážneho vzhľadu

si domy čušia.

Z tých v jednom iste

ustarostená

matička moja

samotná sedí

pri starom stole.

Kostnatou rukou

podpiera čelo

vráskami zryté

– starostí tiene

vždy sedia na ňom:

tak som ho vídal

od mala svojho

Tranoscius má

pootvorený

– mosadzné sponky,

hladené hmatom

pradedov ešte,

matno sa lisnú

v prípozdnom svetle.

Posledný na list

sa díva, díva sa, díva.

Tam naznačené

je ťažkou rukou:

„Pán Bůh požehnal

nám syna, kterýž...“ –

až dobré oči

slzami skropia

zažltlé listy...

Však stará kniha,

čo rozplakala,

matičku moju

utíši zase:

už spieva mäkkým,

tenuškým hlasom:

„Den nedělní se

skonává, chválmež...“

A súmrak padá

vždy väčší, hustší

a súmrak padá

v izbietku malú.

A pokoj sadne

pomaly, tíško

na sivú hlavu

matičky mojej.